Reštaurácia Palatín

  • historia
  • IMG_0811

Pôvodne tu bol menší hrad (obytná veža s dvorcom) postavený v 13. storočí, patriaci nitrianskemu biskupstvu. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. PongrácovciPodmanickovci). V roku1563 získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom František I. Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571 – 1574 dal na mieste starého gotického hradu postaviť nový objekt – opevnený zámocký areál s viacerými funkčnými stavbami. Vzhľad starého hradu s obytnou vežou v opevnení poznáme z historických rytín.

Stavbou renesančného zámku poveril František Turzo talianskeho majstra Giovanniho Kiliána z Milána (jeho postava je zvečnená na freske v prízemí na kruhovom schodisku). V otcovej činnosti pokračoval starší syn Juraj, ktorý za aktívnu účasť v boji proti Turkomzískal popredné miesto na cisárskom dvore. Pretože v čase otcovej smrti (v roku1574) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku 1585 po smrti svojej matky Kataríny Zrínskej. Od toho času sa zámok stal jeho rodovou rezidenciou. Zámok sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä lietavské a oravské panstvo. Rok začatia výstavby je vytesaný na nápise nad portálom medzi Turzovským a Zríniovským erbom: SVB. AVSPICIIS. PII. INVICTIQVE. CAESARIS // MAXIMILIANI II. ELECTI. ROMANORVM. IMPERATO // RIS. AC. GERMANIAE. HUNGARIAE. BOEMIAEQVE. REGIS // FRANCISCVS. THVRZO. DE. BETHLENFALWA. SVMTIBVS // PROPRIIS. HOC. OPVS. A. FVNDAMENTO. FIERI. CVRAVIT // ERREXITQVE. ANNO. DOMINI. 1. 5. 7. 1., vo voľnom preklade: „Za spravodlivého a nepremožiteľného cisára // Maximiliána II., voleného rímskeho cisá // ra, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech // František Turzo z Betlanoviec vlastným // nákladom dal od základov toto dielo // postaviť. Roku Pána 1571.“.

Ako uhorský palatín dal v roku 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich siedmich dcér. Z viacerých, najmä dekoračných detailov (výzdoba portálov,sgrafitové rámovanie okien, profilácia ríms a i.) možno usúdiť, že palác je dielom talianskych majstrov.

 

Do dejín zámku sa v období renesancie zapísal aj ďalší taliansky majster, A. Pocabello, ktorý opravil zámok a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. 1605 – 1612. Pri týchto úpravách postavili aj arkádu v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa.

Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, zmenili sa osudy Bytčianskeho zámku. V roku 1624 sa zámok prostredníctvom sobáša Kristíny Ňáriovej (Nyáry), vdovy po Imrichovi Turzovi, poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a Mikuláša Esterháziho, dostal do vlastníctva rodu Esterháziovcov, ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol zámok v meste Eisenstadt tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely; jeho vzhľad obohatili len v r. 1736 cyklom nástenných malieb v arkáde; fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie.

V roku 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný zámok prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.

V čase vlastníctva posledných majiteľov bol zámok značne zadlžený. V roku 1935 bola naň uvalená najprv nútená a od roku 1945 národná správa. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky zámok spolu s ostatnými objektami k nemu patriacimi.

 

 

V zámku slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväz­neným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dá­val“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom svätom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.

V Bytčianskom zámku sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi Alžbety Bátoriovej, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.

 

Čašníkom bol aj palatín Thurzo

Viete, že čašníci či servírky sa pokojne môžu považovať za následníkov vysoko postaveného uhorského šľachtica, veľmi vzdelaného palatína Juraja Thurza vlastniaceho osemstozväzkovú knižnicu, ktorý okrem slovenčiny ovládal ešte päť jazykov? Tento pán žil na prelome 16. a 17. storočia a ako palatín bol po kráľovi najvplyvnejším človekom v krajine..

 

Členovia kráľovských rád

Uhorskí panovníci prevzali toto pomenovanie z čias Veľkej Moravy, a ak na pohár použijeme synonymum čaša, spojenie je jasné. V stredoveku zohrávala konzumácia jedla významnú spoločenskú aj komunikačnú úlohu. Všetci členovia rodiny jedávali spolu s čeľadníkmi a hosťami, ktorými bývali aj chudobní študenti či žobráci. Kráľ jedával s najvýznamnejšími a najvplyvnejšími predstaviteľmi krajiny, ku ktorým patrili aj pohárnici. Mali na starosti víno pre kráľa a ich výsadou (veľmoži sa o ňu priam bili), bolo napríklad liať vodu na ruky kráľa a kráľovnej. Pohárnici mali postavenie barónov s právom zúčastňovať sa na rokovaniach kráľovskej rady. Palatín Juraj Turzo bol hlavným kráľovským pohárnikom a stolníkom od roku 1599.

Horšie na tom boli hostinskí. Vidieckych hostinských, na rozdiel od kráľovských pohárnikov, považovali v stredoveku za menejcenných. V lepších, teda v panských či zájazdových hostincoch, prípadne v radničných pivničkách pri mestských skladoch vína a piva, sa hostinským mohol stať každý, kto zložil sľub, že bude platiť dane, dodržiavať poriadok, miery, váhy, ceny a zatváracie hodiny. Obsluha tam bola jednoduchá – na rozdiel od šľachtických hostín. Pri anglickom spôsobe mäso pri stole krájal a porcie hosťom rozdeľoval hostiteľ, pri francúzskom kuchári mäso po nakrájaní zložili do pôvodného stavu a čašníci ho ponúkali na misách. Pri ruskom spôsobe obsluhy sa všetky pokrmy aj nápoje kládli na stoly a hostia sa obsluhovali sami.